Začalo sa to už v škôlke, keď sme na olovrant mali nejaké pečivo s mliekom. Všetko by bolo v poriadku, keby som nevidela, ako môjmu spolusediacemu do mlieka odpadol herpes z pery. Strašne som sa zľakla, že to pláva aj v mojom mlieku a už ma nikto neprinútil vypiť ho. Doteraz mám problém vypiť pohár mlieka :).
Podobnú nechuť som si „vypestovala“ ku kelovému prívarku. Moje detstvo je jeden veľký kelový prívarok :). Moja mamka, ako každá starostlivá mamka, mala snahu variť nám zdravé, výživné jedlá. Nejako často k nim patril aj spomínaný kelový prívarok (pretože je dobrý na kosti). V takéto dni sme zažívali peklo.
Rodičia vtedy robievali na zmeny v miestnom (vtedy štátnom) podniku. Vychádzalo to tak, že mamka navarila obed, šla do práce na druhú a vtedy sa už ocko vracal domov. Od momentu, keď nám mamka nabrala nechutne plný tanier prívarku, pre mňa so sestrou nastali ťažké časy. Pre brata nebol problém zjesť ani túto delikatesu (napokon, ako pre každého hladného chlapa :). Takže sme na to ostávali samé. Mamka odišla.. Prišiel ocko.. Jedol.. Dojedol.. A my so sestrou ešte stále s plnými taniermi. Bolo to naozaj ťažké..
Ocko si na gauči čítal noviny a ako vždy po práci a po jedle, zaspal. Okolo tretej nás už začali omínať zadky a trápil nás už aj hlad. Prívarok v tanieri svoj objem nezmenil.. O pol štvrtej to už začínalo byť kritické. Zvyčajnou taktikou, ako toto utrpenie ukončiť, bolo vyslanie mojej mladšej sestry (aka maznáčika rodiny) za spiacim a jedlom obmäkčeným ockom. Ja som vykúkala spoza dvier a sestra začala náš niekoľkými dlhými poobediami overený výstup.
„Ooooociiii“, začala ticho, akože ho nechce zobudiť. Nato sa ocko mierne strhol, akoby prekvapený, že zaspal. „Musíme to dojesť?“ Skúste odolať zeleným prosiacim očkám.. Vzápätí sa ocko rozosmial, neveriac, že my ešte stále sedíme nad obedom. Našťastie, ocko sa nad nami vždy zľutoval. (Teda až na jeden prípad, keď mojej – toho času chudokrvnej – sestre strčil hlavu do polievky :). Teraz, keď nás rodičia berú ako viac-menej vyspelé bytosti s určitými právami, už nás kelový prívarok jesť nenútia. V súčasnosti ho mamka varieva dedkovi. To viete, na kosti :)