Darovanie krvi bolo jedným z najkrajších zážitkov v mojom živote. Pocit, že svojou krvou niekomu pomôžete, alebo dokonca zachránite život, je neopísateľný. Takto som krv darovala len dvakrát.. Kým mi z transfúzneho oddelenia neprišlo predvolanie „na návštevu“. Vybrala som sa tam s tým, že pravdepodobne potrebujú krv mojej skupiny, takže ma moje zvyčajné pochmúrne scenáre nechali na pokoji.
Tie sa však v mojej mysli začali premietať vo chvíli, keď na môj príchod sestrička reagovala slovami: „Ach, vy ste tá Butalová.“ Vtedy mi už všetko jedno nebolo. Najmä keď dodala, že ma vezme pani primárka. Celá roztrasená som čakala, kedy sa otvoria dvere. Napokon som vošla dnu a sadla si pred stôl pani primárky. Úplne nezmyselne ma napadlo, že na primárku nevyzerá. Skôr na takú obyčajnú milú pani..
Predstavila sa mi a začala monológ: „Súčasťou krvných testov pri darovaní je aj test na vírus HIV a ten váš bol pozitívny...“ Ďalej už môj mozog nebol schopný prijať žiadnu inú informáciu.. Miestnosť sa odo mňa akoby vzdialila a ja som mala v hlave prázdno. Jediné, na čo som bola schopná myslieť, boli tie obligátne otázky z amerických filmov: AKO?, KEDY?, PREČO? Najmä som myslela na to, aká som ešte mladá a že sa už nedostanem na vysokú školu. A že tu nechám mojich rodičov..
Do reality som sa vrátila, keď sa ma pani primárka spýtala, čo mi je. Pomyslela som si, že hlúpejšiu otázku by som si v tejto situácii nevedela predstaviť. Človek sa dozvie, že možno zomrie skôr, ako začne naplno žiť a posol tejto správy sa čuduje.. Nato sa ma prekvapene spýtala: „Vy si myslíte, že máte AIDS?“ Tentokrát som ostala prekvapená ja. „Ale vy nie ste pozitívna“, pokračovala ďalej. Vzorky poslali aj do Bratislavy, kde sa robia presnejšie testy a tam zistili, že AIDS nemám.
Ešte stále mi to nedochádzalo, no myslela som si, že je teda všetko v poriadku. Ale až tak celkom to nebolo. To, že mi vyšli testy nad prípustnú normu, sa nazýva špecifický pozitivizmus. Na bežných testoch vystupuje nejaká bielkovina, alebo čosi podobné, ako vírus HIV. Zvyčajne to trvá pár mesiacov. Odvtedy so sebou musím nosiť taký papier, kde mi potvrdzujú, že HIV pozitívna nie som, aj keď navonok to tak vyzerá.. Pre prípad nehody a podobne.
Ja si zatiaľ žijem ďalej po boku môjho kamaráta – dôležitého papiera. Avšak dúfam, že čoskoro sa ho zbavím a opäť budem môcť darovať krv. Veď ako mi povedala pani sestrička počas kontroly: „Vy ste úplne zdravá, až na to, že krv nemáte v poriadku.“