reklama

Vianočná rozprávka

Kedysi dávno bolo hlboko v horách skryté utešené mestečko. Malo južnú bránu, zelené lesy tvorili prirodzené hradby, okrúhle námestie s okrúhlou studničkou a presne v strede mesta stál kostol. Ľudia z mestečka boli na svoj domov hrdí a vládli v ňom dokonalý poriadok a čistota. Jeho obyvatelia ním boli takí očarení, že mnohokrát si ani nevšimli, čo sa im deje priamo pod nosom... cez deň, keď svietilo slnko, bolo mestečko žiarivé a priateľské. No ak by ste ním prešli v noci, nenašli by ste ani jedno svetielko v okne, ktoré by vás pozývalo ohriať sa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Obyvateľom tohto mestečka bol aj jeden malý chlapček. Bol to taký obyvateľ – neobyvateľ. Nebýval totiž v domčeku. Cez leto, keď bývalo teplo aj v noci, zvykol spávať v záhrade pri kostole. A keď noci ochladli, vždy si našiel nejakú maštaľ. Kde sa mohol ohriať pri zvieratkách.Tento chlapček zvykol stávať pod schodmi kostola. Rád pozerával, ako okolo neho plynie deň. Ľudia sa stretávajú na ich krásnom námestí, rozprávajú si o svojich povinnostiach a starostiach, a len málokto si všimne malého chlapca s baretkou nakrivo, ako na nich uprene hľadí. Občas sa pri ňom zastaví nejaká staršia pani a podá mu pár mincí. Keď sa k nej však chlapček prihovorí, hneď odchádza, ani sa neobzrúc. V jeden zimný deň, prvú adventnú nedeľu, nastal v mestečku nezvyčajný ruch. Ľudia vychádzajúci z kostola achkali a ochkali nad toľkou krásou. Uprostred námestia, opodiaľ kostola, stál postavený krásny Betlehem. Ľudia sa zišli okolo neho a boli dojatí nad toľkou krásou. Malý chlapček sa čudoval, čo také sa deje a tiež sa chcel pozrieť na tú novotu, no ľudia sa okolo toho tlačili a nemohol sa dostať bližšie. Tak si povedal, že sa tam pôjde pozrieť neskôr. K večeru už na to celkom zabudol. Na zem sa zniesla tma a chlad, bolo načase ísť spať. Šiel do svojej maštale a uložil sa na kôpku slamy vedľa kŕmidla. Práve zaspával, keď zrazu začul buchot. Dvere do maštale sa otvorili a dovnútra vstúpil gazda. Keď si všimol malého chlapca ležiaceho vedľa jeho vzácnej kravky, strašne sa nahneval. Hromžil, kričal, oháňal sa vidlami a vyhnal úbohého chlapčeka von. Keď chlapček utekal, stále počul za chrbtom výkriky, že nejaký vagabund plaší poctivému gazdovi kravu a tá potom nedáva mlieko, a podobné nesmierne dôležité veci. Keď už bol dostatočne ďaleko, uvedomil si, že nemá kam ísť. Inú maštaľ si už nenájde a pod holým nebom spať nemôže. Zrazu si spomenul na tú vec, čo ráno tak ľudia obzerali. Rozhodol sa, že sa na ňu pôjde pozrieť. Aké prekvapenie to bolo, keď si uvedomil, že na námestí stojí nová maštaľ. Chlapček nevedel nič o Ježiškovi, pretože jeho mamka zomrela veľmi mladá a nemal mu kto porozprávať toto krásne tajomstvo. A tak netušil, že tá maštaľ je Betlehem. Len sa čudoval, prečo tak ľudia híkali pri pohľade na obyčajnú maštaľ. Keď k nej však podišiel bližšie, všimol si, že z nej vyžaruje akési zvláštne svetlo. Zrazu sa veľmi zľakol, pretože si uvedomil, že v maštali sú ľudia. Niektorí boli krásne a pestro poobliekaní a na hlavách mali zvláštne čapice, iní zase boli oblečení ako obyčajní pastieri. O chvíľu si však uvedomil, že sa vôbec nehýbu. Dotkol sa jedného z pastierov a zistil, že je studený a tvrdý. Boli to len drevené sochy ľudí. Trochu sa čudoval, prečo tu niekto poukladal tieto sochy, veď iba zavadzali, ale asi to malo nejaký význam, pretože ľudia z mestečka nerobili veci len tak. Rozhodne však boli krásne. Najviac s mu páčila socha mladej ženy, ktorá kľačala pri jasliach a vyzerala celkom ako jeho mamička. Podišiel k nej, privrel oči a pohladil ju po ruke. Spomedzi mihalníc mu vykĺzla teplá slza a poštípala ho na studenom líčku. Uvedomil si, že je strašná zima, na zemi ležala hrubá vrstva slamy, a tak sa rozhodol, že tu prespí. Ľahol si pod jasle k somárikovým nohám, hlávku si položil na skrehnuté rúčky a spokojne si vzdychol. Mal pocit, že je doma... Zobudil sa na teplý závan na tvári. Doširoka otvoril oči a uvidel paru vychádzať z papuľky somára. Myslel si, že sníva. Posadil sa, pretrel si oči a všimol si, že sa naňho usmieva jeden z pastierov. Nevedel si to vysvetliť. „Ste živý?“ spýtal sa. Pastier sa len pousmial a pohybom ruky ho privolal k sebe. Chlapček sa postavil a nerozhodne prešľapoval na mieste. Somárik ho nežne štuchol do chrbta a chlapček sa pohol. Ešte stále tomu všetkému neveril a obzeral sa, krútiac hlavou na všetky strany. Keď došiel k pastierovi, ten ho drsnou rukou pohladil po hlave a spýtal sa, prečo nie je doma v teple. Chlapček sa hanbil priznať, že on nemá domov a tak len mlčal. No zdalo sa, že pastier to pochopil, pretože výraz v očiach mu posmutnel. K chlapčekovi pricupkala malá ovečka a vopchala si hlavu do jeho vesty. Chlapček sa zasmial a začal ju hladiť. Ako sa tak obzeral okolo, osmelil sa a spýtal sa pastiera, prečo sú tu všetci tí zvláštni ľudia. Jeden z nich bol dokonca taký hnedý, že vyzeral ako figúrka z čokolády, aké sú vystavené vo výklade cukrárne, okolo ktorej tak často prechádzal. Pastier odpovedal, že sa prišli pokloniť Kráľovi. Chlapček pohľadom hľadal kráľa, no nikto sa mu nezdal viac kráľovský ako tí traja muži vyobliekaní v pestrých šatách. Pastier mu ukázal na jasle a chlapček si až teraz všimol chlapca menšieho ako on sám, ako tam spí. Nakláňala sa nad neho tá žena, ktorá mu pripomínala jeho mamičku. Trochu ho zabolelo, že tá mamka patrí inému dieťatku, ale rýchlo ten pocit zahnal. Každé dieťa si zaslúži mamičku.Spýtal sa pastiera, kto je to dieťatko, ktorému sa prišli pokloniť takí mocní páni. A on povedal: „Ježiš, syn Boží.“ Chlapček v tej chvíli pocítil veľkú pokoru a zároveň pýchu, ktoré si nevedel vysvetliť. O bohu už niečo počul, keď prechádzal okolo kostola a vedel, že je to najmocnejší kráľ na svete alebo také niečo. „Ale prečo sa mu klaňajú takí dôležití ľudia?“ spýtal sa opäť. „Prišiel nás oslobodiť“, povedal mu pastier. „A od čoho?“ Chlapček len pozeral na to dieťatko menšie od neho a nevedel si predstaviť, ako ich môže oslobodiť. „Od zármutku, bolesti, strachu a samoty“, ďalej trpezlivo vysvetľoval pastier. „A ako nás môže vyslobodiť také malé dieťa?“ nedalo mu nespýtať sa. A pastier opäť odvetil: „Božou láskou.“ Chlapček sa opäť zadíval na Ježiška a jeho mamičku, a pomyslel si, že nič krajšie nevidel. „Odkiaľ prišiel?“ opýtal sa po chvíli. Myslel na to, že včera tu ešte nebol. Pastier ho chytil za ruku a riekol: „Poď, pôjdeme sa mu pokloniť a potom ťa vezmem na miesto, odkiaľ Ježiško prišiel.“ Tak sa mu spoločne poklonili a chlapček si všimol, že naňho ten čokoládový kráľ žmurkol. Usmial sa a uvedomil si, že sa naňho usmieva aj Ježiškova mamička. V tej chvíli pocítil lásku silnejšiu ako čokoľvek iné. Pastier ho opäť chytil za ruku a postavili sa. Ešte raz sa chlapček pozrel na spiaceho Ježiška a všetkých tých ľudí, ktorí sa teraz naňho všetci usmievali, a otočil sa za pastierom. Spolu vykročili do tmy. Nepýtal sa, kam idú, pretože vedel, že idú domov... Na druhý deň ráno sa ľudia v mestečku veľmi čudovali, kto mohol ukradnúť sochu pastiera a zničiť tak nádherný Betlehem.

Anna Butalová

Anna Butalová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som dcéra a sestra. Som kamarátka a známa. Som študentka a v lete pracujem. A verím rozprávkam :) Zoznam autorových rubrík:  Z môjho mikrosveta :)SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu